Svet sa točí okolo detí a iba Zem sa točí okolo vlastnej osi?
14. 07. 2013
Rodič, ktorého deň sa točí výhradne okolo starostlivosti o dieťa, sa bude s najväčšou pravdepodobnosti nielen nudiť, ale bude rovnako nudný i pre ostatných. Naviac sa pravdepodobne bude o dieťa starať škodlivo. Bábätko očakáva, že sa bude nachádzať v centre života aktívnej osoby a bude s ňou v neustálom telesnom kontakte. Bábätko očakáva, že bude svedkom naplneného života, aký čaká jeho samotné. Behom "fázy v náručí" (obdobie od narodenia cca pokým začne loziť) má za úlohu byť pasívne a pozorovať. Má radosť z občasnej priamej pozornosti, z pusiniek, šteklenia, vyhadzovania do vzduchu a pod. Ale jeho základnou "náplňou práce" je vstrebávať činnosti, správanie i okolie osoby, ktorá sa o neho stará, nech už je to dospelý alebo dieťa. Tieto informácie ho pripravujú na to, aby raz zaujalo miesto medzi svojimi. Pomáhajú mu pochopiť, čo sa deje. Pokiaľ budete skúmavým pohľadom sledovať bábätko, ktoré skúmavo pozoruje Vás, bude to túto veľmi silnú potrebu mariť a zároveň mu to bude spôsobovať hlbokú frustráciu, zväzovať vedomie. Bábätko očakáva silnú, aktívnu centrálnu osobu a na jej periférii je jeho miesto. Rodič, ktorý je emocionálne neistý, poddajný, ktorý hľadá súhlas a uznanie, toto očakávanie nenapĺňa. Bábätko bude svoje potreby dávať najavo stále silnejšie, ale to neznamená, že potrebuje ešte viac pozornosti. Potrebuje správny druh zážitkov. Veľká časť jeho frustrácie môže byť spôsobená tým, že sa mu nedarí svojimi signálmi (pozor, niečo je zle) uviesť situáciu na správnu mieru. Antisociálne chovanie veľa "neposlušných" detí je v podstate len prosbou, aby im niekto konečne ukázal, ako sa chovať. U liberálnych rodičov sú deti neustále ochudobňované o ukážky dospelého života, v ktorom by mohli nájsť svoje miesto, ktoré v prirodzenej hierarchii skúsenejších a neskúsených hľadajú. Miesto, kde je ich vhodné chovanie akceptované je a nevhodné chovanie akceptované nie je, zatiaľ čo oni samotné sú akceptované vždy. Hľadá informácie o tom, čo sa smie robiť a čo nie. Napríklad, keď rozbije tanier, potrebuje zažiť, že sa hneváme alebo sme smutní, pretože je tanier rozbitý. V žiadnom prípade ale nepotrebuje, aby sme ho za to ponižovali - samo je predsa smutné či nahnevané, že nebolo opatrnejšie a nechalo tanier spadnúť. Pokiaľ sa to dieťaťu dlhodobo nedarí, stane sa z tejto nenaplnenej potreby cieľ sám o sebe, ktorý sa prejavuje ako nutkavá túžba stáť v strede pozornosti po celý život. Z toho vyplýva, ako veľmi nevhodná je tá forma rodičovskej pozornosti, ktorá dieťa núti k ďalšiemu a ďalšiemu signalizovaniu. Prirodzená logika zakazuje veriť evolúcii živočísneho druhu, ktorého charakteristikou je, že milióny mláďat privádzajú svojich rodičov na pokraj šialenstva. Mimo Ameriku a Európu našťastie nájdeme milióny rodín žijúcich v mieri. Títo rodičia však nemali "privilégium" vzdelania, takže sa nenaučili ako nedôverovať a nerozumieť vlastným deťom. A ich deti sa s radosťou podieľajú na rodinnom živote. Aby sa sme sa navzájom mohli podieľať na harmonickom rodinnom živote, potrebujeme sa naučiť nájsť svoj vlastný stred. Tak veľmi sa potrebujeme znovu točiť okolo vlastnej osi. Potom sa naučia aj naše deti - z príkladu nášho života - nežiť život niekoho iného, ale žiť v prvom rade ten vlastný. Vtedy môžeme byť opäť tak nefalošovane šťastní.. Veľa krásnych dní s Vašimi slniečkami želá kolektív Dieťa je Dar
Dieťa potrebuje vedieť, že od neho očakávame prirodzene sociálne chovanie, dobré úmysly, snahu správne jednať a túžbu riadiť sa spoľahlivými reakciami svojich rodinných príslušníkov.
Pokiaľ rodičia nerozlišujú medzi vhodným a nevhodným chovaním, snaží sa ich dieťa dotlačiť do ich správnej role a často sa chová o to rušivejšie a deštruktívnejšie. Potom sa stáva, že rodičia stratia trpezlivosť, všetka ich potlačená zloba na dieťa exploduje, najskôr mu predhodia, že "už ho majú dosť" a pošlú ho preč. Dieťa si z toho odnesie nasledujúce posolstvo: celé moje chovanie, ktoré doteraz tolerovali, bolo de facto zlé, ich pocity boli nedôveryhodné a moja nenapraviteľná "špatnosť" doviedla ich predstieranie ku koncu. Takto sa táto hra odohráva v mnohých domácnostiach a deti postupne pochopia, čo sa od nich očakáva: pokúsiť sa, aby im prešlo čo najviac nevhodného chovania, než padne sekera, než bude bude odhalená ich pravá tvár - neakceptovateľný.
V niektorých extrémnych prípadoch sú rodičia, ktorí mali prvé dieťa v neskoršom veku, tak zbláznení do svojich miláčikov, že im ani náznakom neukážu rozdiel medzi tým, čo sa smie a tým, čo už nie. Ich deti sú frustrované až k zblázneniu. Búria sa
pri každej novej otázke: "Chcel by si toto?", "Máš chuť robiť tamto?", "Čo by si rada papať? na seba? na hranie?", "Čo chceš, aby teraz maminka urobila?" atď.
Poznala som jedno nádherné dvaapolročné dievčatko, s ktorým rodičia týmto spôsobom jednali. Tá sa ani neusmiala. Vždy keď sa jej pokúsili takto podliezavo navrhnúť niečo, čo by jej náhodou mohlo urobiť radosť, nespokojne sa zamračila a zarputilo opakovala "Nie!". Jej odmietnutie viedlo k ďalšiemu ponižovaniu a zúfalá hra tak pokračovala. Dievčatku sa nepodarilo donútiť rodičov, aby jej aspoň raz dali príklad, z ktorého by sa mohla učiť. Stále sa jej dotazovali na vedenie. Mohla dostať čokoľvek, čo by si priala, ale jej skutočná potreba zostala nepochopená: žiť uprostred rodiny, kde dospelí žijú svoj dospelý život.
To, s akou energiou sa deti pokúšajú na seba upozorniť, neznamená, že potrebujú pozornosť oni sami. Je to známka toho, že trpia a snaha upozpozorniť osobu, ktorá sa o nich stará, aby situáciu napravila.
Zdroj: Koncept Kontinua, Jean Liedloffová