Dieťa je dar.
Škôlka Happy-TimeBruško
dieťa je dar . sk

Oteckovi na rozlúčku alebo Rozlúčka ako dôležitý míľnik

13. 02. 2016

Oteckovi na rozlúčku




Ďakujem ti za všetku lásku, ktorú si mi dal. 
ty si bol môj kráľ, 
Toľko bezpečia skrývala tvoja pevná dlaň, 
Na čo si spomínam, je tlkot tvojho srdca, keď nosieval si ma v náručí. 
Tak rada som prikladala svoju malú hlávku k tvojej hrudi, 
a vnímala ako v tvojom srdci ľudské dobro prúdi. 

Na našich potulkách pozorovala som ťa mojimi 2ročnými očami, 
úctivo a láskavo si každému na pozdrav odpovedal, 
videl si sa mi tak obrovský, múdry a tak sčítaný. 
Bol si aj trošku prísny, keď bolo potreba. 
No mne sa aj tak vždy zdalo, že sa dáš natrieť na chleba. 
Keď si ma zbadal celá tvár sa ti rozžiarila, 
ako by som bola to najmilšie čo život v sebe skrýva. 
Ako by som bola to najkrajšie, čo si kedy videl, 
Láska, čo nedáva sa na prídel.. 
Láska z čias odretých kolienok, láska bez hraníc, láska bez podmienok.. 

A zrazu sa zacali krátiť tie dni, ktoré trávili sme spolu.
Už to nebol tvoj úsmev, čo volal ma k nedeľnému stolu.
Potichu sa vkrádali tie dni, 
keď mi nedovolili za tebou ísť. 
Dvere tvojej komnaty sa pre mňa navždy zatvorili. 
Tak veľmi som dúfala, že sa moje srdce mýli. 

Prešlo niekoľko nedieľ a ja tušila som, že pravda bude krutá. 
Všade sa rozlieval veľký žiaľ, 
smútok visel v celom dome ako čierne pavučiny. 
Za mojím chrbtom sa slzy prelievali, 
niečo čo sa volá pohreb, tam ma nezobrali. 
Niekde v pozadí smutné slová a vzlyky nemo doznievali. 

Že si v nemocnici, zvykli si hovoriť mi. 
Popierajú pravdu, hoc by tej lži sami radi uverili. 
Viem, že pravda je iná. 
Aj tak viac než dúfam, že sa moje detské zmysly mýlia. 

Hľadám ťa, čakám každý deň. 
Zatajím dych pokaždé keď sa dvere domu otvárajú 
a každé nové sklamanie len jatrí čerstvú ranu. 
Cítim, že celý svet ma zradil. 
Už sa mi nevrátiš, všakže? 

Moje meniny sa oslavovali bez teba.
Na narodeniny som si želala len, aby si sa vrátil,
aby si na chvíločku prišiel.. 
Nechcela som darčeky, stačil by tvoj úsmev... 

Blížia sa Vianoce. 
Stále čakám, že sa otvoria dvere tvojej izby a ty budeš tam.. 
Žmurkneš na mňa a dáš zelenú našim malým bláznovstvám. 
Každý deň som viac smutná, 
ako ma môžu takto klamať?! 
Som len malá, no nie hlúpa! 

Oni sú dospelí a ja dieťa.
No odstrčili ma ako takú bábku, ktorá nemá cit. 
Nechali ma tu samú s toľkou bolesťou, 
všetci ma zradili. 
Komu mám veriť, keď som tu ostala sama?
Sama na bolesť, sama na všetko.. Sama.. 
Veď som len dieťa.
Chcela som iba nachvíľu vtesnať do tvojej dlane svoju malú rúčku. 
Nie ti visieť na krku, chcela som ťa len držať za ruku, 
len ťa držať za ruku.. 

Tak veľmi som potrebovala, 
aby niekto znovu držal moju dlaň v tej svojej - tak pevne. 
Skoro mi puklo moje 3-ročné srdce, keď pochopila som, že viac neprídeš.. 
To sa predsa nedá, vrátiť sa späť z neba. 
Otecko, chcela som sa len rozlúčiť. 
Poďakovať za lásku, ktorú si mi dal. 
Bol si môj hrdina, ty si bol môj chrabrý kráľ. 

Prvá láska v živote malého dievčatka. 
Stratiť ťa ma bolela až na duši. 
To však nikto netušil. 
Prvá láska, láska otca a láska mamy - ostáva v nás ako pečať, po celý život s nami. 
A ak odíde hoc do neba, treba pravdu povedať. 
Tí v malom tele ešte vidia, cítia, vnímajú, všetko to, čo dospelí veľmi radi skrývajú. 
Pretože bez ohľadu na naše ilúzie, polopravdy a lži,
pravdu sa raz dozvie každý.
A to malé dieťa vníma oveľa širšie, oveľa ďalej než tam,
kam si myslíme, že siahajú obmedzenia tohto sveta.

Otecko, máte v nebi Vianoce? 
Zabalím do balíčka tisíc mojich 3ročných pusiniek, 
ktoré som ti chcela dať vždy, 
keď hľadala som ťa na Vianoce v daždi.. sĺz.

Autor: Luna R. Koch

***********

Tento príbeh je skutočný.
Je venovaný dedkovi, ktorého každý volal Otecko.
V našom podvedomí sa môžu skrývať prapodivné veci.
Veci, o ktorých nemáme tušenia, že vôbec existujú.
Pre dieťa rovnako ako pre dospelého je dôležité sa 
rozlúčiť. Uzatvárať príbehy a s nimi súvisiace emócie.
Zatvárať dvere, aby sme mohli otvárať nové.
Inak si tieto príbehy nosíme celý život so sebou.
Kým sa nenájde príležitosť, aby príbeh znovu ožil.
Aby sa vyliečila všetka bolesť, hnev, krivda, či čokoľvek
iné, čo nám môže nevedome brániť v šťastných, naplnených
vzťahoch.
Človeku sa kráča oveľa ľahšie, ak porozumie vlastnému príbehu. 
Potom môže tvoriť nové.
Potom ostane už len láska.
A tá nepozná obmedzenia tohto sveta.
Tá jediná je večná.